Jednou z najčastejších zmlúv, ktoré ľudia v praxi medzi sebou bežne uzatvárajú je zmluva o pôžičke. V tomto článku zhrnieme niektoré argumenty a možnosti, ktoré v konečnom dôsledku budú rozhodujúce pri prípadnom súdnom spore – najčastejšie pôjde o vrátenie peňazí z pôžičky.
V zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka “Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.”
Vzhľadom na to, že právna úprava tejto zmluvy je v Občianskom zákonníku mimoriadne stručná (obsahuje iba 2 paragrafy), mnohé odpovede je potrebné hľadať v rozhodovacej praxi súdov.
Pôžičku napríklad nie je potrebné uzavrieť písomne, avšak odporúča sa to kvôli tomu, aby to bolo lepšie preukázateľné. Bežne si však ľudia medzi sebou požičiavajú peniaze, či iné veci a neuzatvárajú pri tom písomné zmluvy. Je to v ich neprospech, keď potom dlžník peniaze alebo iné požičané veci nevráti a veriteľ nemá ako preukázať, že mu požičal.
Nejde pri tom iba o uzatvorenie zmluvy, ale dôležité je preukázať i samotné odovzdanie peňazí. Peniaze sa môžu odovzdávať v hotovosti (do určitej výšky sumy), či pomocou bezhotovostného prevodu peňažných prostriedkov. Podľa judikatúry pri tom nemusí ísť iba o bezhotovostný prevod priamo na účet dlžníka, ale môže to byť aj iný účet, na ktorom sa strany dohodnú (na účet tretej osoby, avšak dlžníkom ostáva zmluvná strana). Navyše, môže ísť aj o peniaze už poskytnuté z iného dôvodu – viď Rosudok NS ČR zo dňa 25.04.2013 sp. zn. 33 Cdo 4237/2011: „Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu však dovodila, že pri peňažnej pôžičke veriteľ zo zmluvy o pôžičke splní svoj záväzok prenechať dlžníkovi peniaze v zmysle § 657 obč. zák. nielen ich odovzdaním dlžníkovi v hotovosti, ale aj formou bezhotovostného platobného styku, t.j. bezhotovostným prevodom na účet dlžníka, príp. podľa dohody zmluvných strán na dlžníkom označený účet tretej osoby, ku ktorému má dlžník dispozičné oprávnenie (porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu zo dňa 24. 3. 2004, sp. zn. 29 Odo 350/2003, zo dňa 29. 5. 2008, sp. zn. 33 Odo 454/2006, a zo dňa 29. 9. 2010, sp. zn. 33 Cdo 4312/2008). Pripustila aj možnosť, aby sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu a ktoré je povinný veriteľovi vrátiť, budú naďalej (od uzatvorenia zmluvy o pôžičke) tvoriť predmet pôžičky.“
Zmluva o pôžičke nevyžaduje ani dohodnutie konkrétneho dňa vrátenia peňažných prostriedkov. Uvedené vyplýva nie len z právnych predpisov, ale tiež z rozhodovacej praxe súdov. Citujeme z Rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/233/2016 zo dňa 09.11.2016: „Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietala, že nedošlo k riadnemu uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, nakoľko medzi jej účastníkmi neexistovala dohoda o čase vrátenia týchto finančných prostriedkov. V zmysle § 657 Občianskeho zákonníka je jednou z náležitostí zmluvy o pôžičke aj dohoda o čase vrátenia finančných prostriedkov. Z tohto zákonného ustanovenia však nevyplýva, že by musel byť medzi zmluvnými stranami dohodnutý konkrétny deň vrátenia finančných prostriedkov. Deň vrátenia môže byť ponechaný na vôli dlžníka alebo na vôli veriteľa.“
V zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka “Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.“
Ak si zmluvné strany nedohodnú splatnosť pôžičky, pôžička môže byť v závislosti od situácie splatná keď veriteľ dlžníka vyzve na vrátenie dlhu. Formu výzvy zákon nepredpisuje, môže to byť aj ústne. Dlžník potom bude povinný vrátiť peniaze najneskôr nasledujúci deň po tejto výzve.
Pozor ale na splatnosť pôžičky, je potrebné dať si pozor na premlčanie. Aj pri pôžičke plynie premlčacia doba, pri občianskoprávnych vzťahoch všeobecná trojročná premlčacia doba, a táto sa začína počítať od poskytnutia pôžičky, nie od splatnosti (v tomto prípade je splatnosť deň po obdržaní výzvy veriteľa na úhradu dlhu). Tu sú potom 3 najčastejšie prípady:
1, Ak je termín splatnosti pôžičky dohodnutý a ak od dohodnutého termínu splatnosti už uplynula lehota troch rokov, dlžník môže vzniesť v súdnom konaní námietku premlčania a veriteľ svoj dlh nevymôže.
2, Ak je termín splatnosti ponechaný na vôľu veriteľa, veriteľ by mal vyzvať na úhradu dlhu do troch rokov od poskytnutia pôžičky. Osobitný prípad bude pri plnení veriteľa po častiach – postupné požičiavanie peňazí.
3, V horšej situácii bude veriteľ v prípade, ak bude splatnosť pôžičky ponechaná na vôli dlžníka. V takom prípade bude potrebné, aby si veriteľ najskôr podal žalobu o určenie splatnosti pôžičky a až po stanovení tohto dátumu ju môže súdne vymáhať. K tomu uvádzame rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 9. 2010, sp. zn. 5 Cdo 254/2009: “Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu bude dlžníkom ponúknuté; nemôže však sám čas splnenia určiť, a to ani tým, že by dlžníka požiadal o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch uvedených v ustanovení § 563 OZ); môže iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlžník povinný plniť a žalobný návrh požadujúci uloženie povinnosti plniť, bez toho, aby mu prechádzalo právoplatné rozhodnutie určujúci čas, kedy má dlžník splniť, nemôže byť pre predčasnosť úspešný. Z toho vyplýva, že v týchto prípadoch nemôže začať bežať ani premlčacia doba na vymáhanie dlhu, pretože veriteľ môže svoje právo vykonať v zmysle ustanovenia § 101 OZ (a teda pohľadávku vymáhať) až po uplynutí lehoty splatnosti určenej rozhodnutím súdu.
Oprávnenie veriteľa požiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené v § 564 OZ prestavuje právny prostriedok, ktorým sa veriteľ môže (ak už nechce ďalej čakať až čas splatnosti určí sám dlžník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v občianskom súdnom konaní vymáhať.
Uvedené právo veriteľa nemožno považovať za samostatné majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 OZ. Prijatie názoru o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiž znamenalo, že veriteľ by bol nútený v každom prípade podať na súde žalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej už dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, že dlh nebude môcť vymáhať, pretože sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom. Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 564 OZ umožňujúceho, aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli dlžníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a možnosti obohatenia sa dlžníka na jeho úkor (k tomu podrobnejšie R 11/1988).”
Advokát je tu na to, aby vo všetkých prípadoch zmluvných vzťahov našiel riešenie v prospech klienta, podľa okolností každého jednotlivého prípadu naša advokátska kancelária zanalyzuje situáciu klienta a následne navrhuje vhodné riešenie. Najlepšie je dať skontrolovať zmluvu advokátovi ešte pred jej podpisom.